Tom Tit Tot - Knižné laboratórium

Tom Tit Tot je anglická rozprávka, ktorú v roku 1890 vydal vo svojej zbierke Anglické rozprávky anglický folklorista a zberateľ rozprávok Joseph Jacobs. Rozprávku prevzal od bratov Grimmovcov, ktorí ju vydali pod názvom Rumpelstiltskin. Prvýkrát bola vydaná v roku 1812 v zbierke Rozprávky bratov Grimmovcov. Rozprávka má veľké množstvo názov a variácií. Na Slovensku poznáme túto rozprávku pod názvom Dupinôžka. Roku 1880 sa príbehom inšpiroval aj Pavol Dobšinský, ktorý ju vydal po názvom Zlatá priadka. V Česku je to Rampelník alebo Rumplcimprcampr. Názov rozprávky je často dosť veľkým jazykolamom, čo poukazuje na hlavný motív rozprávky, kde hlavná postava musí hádať meno raráška, čo je veľmi ťažká, až nemožná úloha.

Obsah rozprávky Tom Tit Tot

Bola raz jedná gazdiná a tá upiekla päť paštét. Tie sa jej však moc nepodarili. Boli tvrdé a nedali sa moc jesť. Pomyslela si, že by bolo dobré keby ich dala do komory, aby trocha postáli a potom by možno trocha zmäkli. Gazdiná mala však dosť pažravú dcéru a tá ich hneď zjedla. Večer už bola gazdiná hladná a tak povedala dcére, aby priniesla paštéty. Dcéra sa dlhšie vyhovárala, ale nakoniec sa priznala, že ich zjedla. Matka sa veľmi nahnevala. Aby sa upokojila sadla si k oknu a začala priasť. Pritom si pospevovala, o tom aká je jej dcéra pahltná.
V tom čase šiel po ulici kráľ na koni. Začul gazdinú a pristavil sa pri nej. Hanbila sa mu povedať aká je jej dcéra pahltná, tak mu povedala, že napriadla päť pradien. Kráľ bol prekvapený. Ešte nepočul o tom, aby sa to niekomu podarilo. Povedal gazdinej, že takú ženu potrebuje. Vzal teda dievča so sebou. Jedenásť mesiacov mala všetko čo si zažiadala, ale dvanásty mesiac musí každý deň napriasť päť pradien, inak s ňou bude zle. Kráľ ju teda v prvý deň dvanásteho mesiaca odviedol do izby, kde bol kolovrátok a stolček. Kráľ ju varoval, že ako nenapradie päť pradien bude s ňou zle. Po jeho odchode si dievča sadlo na stolček a rozplakalo sa.

Vedela totiž, že to nedokáže. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Vo dverách stál čierny piadimužík s dlhým chvostom. Spýtal sa jej prečo plače. Ona mu všetko porozprávala. On jej navrhol, že jej tie pradená donesie, ale zato musí hádať jeho meno. Ak ho do mesiaca neuhádne bude jeho. Takto jej každú noc doniesol pradená, ale jej sa nedarilo uhádnuť meno. Skúšala všelijaké od Bill, Marc či Samuel.

Záver rozprávky

V poslednú noc večerala dievčina s kráľom a ten jej rozprával čo sa mu stalo na poľovačke. Videl tam akéhosi ráráška, ktorý tancoval a spieval:

„Poď milá moja, poď,

Čaká ťa Tom Tit Tot“

Dievča sa veľmi zaradovalo. Keď prišiel piadimužík usmieval sa. Myslel si, že dievča nemá šancu uhádnuť meno. Keď mu ho s radosťou povedala, zúrivo zvreskol a vyletel do noci. Odvtedy ho už nikdy nevidela.

Pavol Dobšinský – Zlatá priadka

Zlatá priadka je rozprávka, ktorú v roku 1880 uverejnil Pavol Dobšinský vo svojej zbierke Prostonárodné slovenské povesti. Žil raz jeden pán, ktorý žil ďaleko za morom. Jedného dňa si uvedomil, že by sa rád oženil a tak sa vybral do sveta, aby si našiel manželku. Nakoniec prišiel k jednej starej vdove, ktorá mala ti dcéry. Dve staršie boli veľmi šikovné a robotné. Len tá najmladšia, ktorá sa volala Hana za pecou spala. Pán sa spýtal vdovy prečo dcéra nepracuje. Tá sa hanbila, tak povedala vznešenému pánovi, že Hana je tak šikovná, že celú noc všetku priadzu popriadla a ešte aj zlaté nitky z toho urobila.

Keď to pán počul ihneď požiadal o Haninu ruku a odviedol ju so sebou. Hneď po príchode do zámku ju odviedol do izby kde bolo samé pradivo. Pán jej povedal, že toto musí do rána popriasť a ešte aj zlaté nitky z toho urobiť. Ak sa jej to podarí vezme si ju za ženu a ak nie tak ju dá zmárniť. Keď odišiel, dala sa Hana do usedavého plaču. Zrazu sa pri nej objavil malý mužíček. Na hlave mal červenú čiapočku, oblečenú mal zásterku a v rukách zlatý fúrik. Prisľúbil Hane, že ju naučí priasť zlaté nite, ale každý večer musí hádať jeho meno. Ak ho uhádne, nechá ju na pokoji. Ak nie tak si ju odvedie. O rok, presne v tomto čase sa príde spýtať na meno.

Hana do rána napriadla všetky zlaté nite. Keď pán ráno vstúpil do izby nemohol uveriť vlastným očiam. Všetko sa ligotalo zlatom. Ihneď si Hanu vzal za manželku a mali spolu syna. Avšak čas sa krátil. Hana bola čoraz viac nervóznejšia, a tak povedala manželovi pravdu. Ten dal vyhlásiť v celom kráľovstve, že kto zistí meno malého mužíka dostane odmenu.

Záver rozprávky

Jedného dňa sa pán vydal na poľovačku, ale zastihla ho búrka. Hľadal úkryt a našiel malú dieru, z ktorej išiel dym a počul hlas ako si spieva:

Vyučil som zlatú priadku pánovi,

bude hádať moje meno tej noci.

Ak uhádne moje meno nechcem ju,

ale ak ho uhádne, vezmem ju.

Moje meno je Martinko Klingáč.

Pán sa ihneď rozbehol do zámku, aby žene povedal meno. Tá sa zaradovala a keď prišiel večer k nej tak mu povedala, že sa volá Martinko Klingáč. Hneď ako to dopovedala Martinko Klingáč zmizol. A ona žila s manželom šťastne, až kým ich smrť nerozdelila.