Úzkou lesnou cestou prechádza koč, ktorý patrí lady Catherine Summer Burtletovej. Na boku má znak rodu Burtletovcov. Je to jeden z najbohatších rodov v Anglicku. Pohonič rýchlo poháňa kone cez les. Čoskoro totižto bude tma a lady sa túži dostať na zámok Hawkmore čo najskôr. V noci to tu nie je bezpečné. Je tu plno zbojníkov. Lady Catherine sedí vo svojom koči a prezerá si okolie. Slnko pomaly zapadá. Posledné slnečné lúče sa predierajú cez stromy.
Catherine ide na dlhú návštevu k svojej tete Anne Burtletovej. Donútili ju k tomu okolnosti. Odmietla sa vydať za sira Phillipa z Norfolku a tak ju rodičia poslali preč, kým si to nerozmyslí. K tete ide vlastne za trest. Phillip je neokrôchanec s malými, prasacími očkami, tučnou tvárou a ešte aj smrdí. Ona je snom mnohých mužov, krásna žena s nádhernou postavou. Nevezme si predsa nejakého tučného, škaredého chlapíka. Nech je akokoľvek bohatý.
Zrazu sa pred nimi vynoril zámok. Bol obrovský. Dve vysoké veže a dokonalý obranný systém mu dodávali majestátnosť. Bol postavený zo vzácneho kameňa, ktorý sa ťaží až v ďalekých krajinách. V oknách sa už svietilo. Pred bránou koč zastavil. Pohonič otvoril dvere a pomohol lady vystúpiť. Mala na sebe smaragdovo zelené šaty z jemného brokátu, pokryté čipkou. Jej dlhé blond vlasy boli sčesané na bok a spletené do vrkoča. Pleť mala sťa vytesanú z alabastru a jej červené pery kontrastovali s jej pleťou. Svetlomodré oči sa upierali na bránu.
„Na čo čakáte, zaklopte!“ Povedala povýšenecky.
„Prepáčte madam.“ Odpovedal pohonič a zaklopal klopadlom na bránu. Chvíľu sa nič nedialo. Lady už nervózne prestupovala, keď odrazu vyšiel von lokaj. Keď uvidel lady Catherine oči sa mu rozžiarili.
„Ach, madam. To ste vy. Vaša teta Vás už netrpezlivo čaká.“ Povedal lokaj a obrátil sa na pohoniča. „Čo sa Vás týka stajne sú tam, naši koniari sa o vaše kone dobre postarajú.“ Ďalej už lady Catherine šla s lokajom, ktorý jej otvoril dvere do zámku.
„Pani vás čaká v salóne, poďte za mnou.“ Catherine ho nasledovala. Prešli cez chodbu až do priestranného salónu. Salón bol malý, bolo v ňom veľa obrazov a tapisérií. Nachádzali sa tam divány a stoličky. Uprostred stal malý stolík. Na zemi ležal drahý koberec. Teta Anna sedela na diváne. Jej jednoduché červené šaty boli bez akýchkoľvek ozdôb. Hnedé vlasy boli sčesané do drdolu. Niekoľko pramienkov už mala sivých. Mala silnejšie ramená a na bruchu jej presvitali faldíky.
„Áaa, moja obľúbená neter prišla. Taká som šťastná, že si tu.“ Povedala šťastne Anna a vybozkávala neter na obe líca.
„Aj ja som rada, že som tu, že som odišla preč od našich. Nezniesla by som vydať sa za toho neokrôchanca.“ Spolu s tetou si sadli na diván a teta jej chytila ruky.
„Ja ti rozumiem moja. Ani ja som sa nechcela vydať za tvojho strýka. Nech mu je zem ľahká. Ale moji rodičia ma prinútili. Milovala som iného muža. Ale dosť už o tom. Určite si po ceste vyhladla a si unavená. Poďme sa najprv najesť.“ Anna chytila Catherine za ruku a odišli spolu do jedálne. Jedáleň bola veľká miestnosť. Všade svietili sviečky a uprostred stál dlhý stôl. Hneď, ako si sadli im služobníctvo prinieslo pečené prepelice, maslo a pečivo. Potom priniesli zeleninovú polievku. Ako hlavný chod bola divina a ako dezert pečené ovocie s medom.
Po večeri ju slúžka odviedla do izby, kde jej pripravila kúpeľ. Izba bola zariadená prepychovo. Nábytok z drahého dreva zdobený zlatom. Zlaté zrkadlo a veľká posteľ s baldachýnom izbe dominovali. Catherine bola unavená a kúpeľ ju unavil ešte viac. Obliekla si nočnú košeľu a vošla do teplej postele. Zaspala naozaj tvrdým spánkom. Snívalo sa jej o tomto zámku. Zámok obklopovala čierna hmla a pohlcovala ho. Ona stála vonku na kopci a dívala sa ako čierna hmla pohlcuje zámok. Začala kričať a nariekať, no nikto tam nebol.
Zrazu sa prebudila, počula ako niekde na chodbe buchli dvere. Počula dvoch ľudí ako sa potichu rozprávajú. Pomaly sa približovali k jej dverám, no nevošli dnu, ale kroky pokračovali smerom ku schodisku. Musím ich sledovať. Pomyslela si a zapálila sviečku. Pomaly otvorila dvere na chodbu ale nikoho nevidela. Išli dole schodmi. Tým si bola istá. Šla po ich stopách. Zišla dole po schodoch. Tam sa nachádzala kuchyňa, no nikto v nej nebol. Prešla niekoľkými dverami, kde taktiež nikto nebol. Pokračovala až smerom k salónu.
Dvere boli zavreté. Spoza dverí však začula hlasy. Jeden z nich patril lady Anne. Ďalší hlas patril neznámemu mužovi. Bola zvedavá čo tam robia a o čom sa tak neskoro v noci rozprávajú. Tento zámok ako dieťa navštevovala veľmi často. Pozná ho veľmi dobre. Vedľa je komora. V nej možno bude počuť viac. Otvorila potichu dvere do komory a zavrela za sebou. Sviečku položila na starý bielizník. Tu niekde by mala byť diera. Ako deti sme sledovali strýka, chceli vedieť prečo sa tam neustále zatvára. Na nič neprišli. Nakoniec hmatom našla dierku a pozrela sa cez ňu smerom do salónika. Okrem Anny a neznámeho muža tam boli ďalší v čiernych šatách a s kapucňami na hlave.
„Čo to má znamenať?“ šepla si pre seba. Na stole ležala akási žena. Bola nahá. Muži a ženy v sutanách obchádzali stôl a niečo si ticho mrmlali. Nakoniec sa jeden muž vyzliekol a ľahol si na ženu. Spolu sa oddávali vášni a ostatní ich pri tom sledovali. Jeden muž v čiernej sutane nakoniec vytiahol nôž a pichol ho žene do srdca. Catherine chcela vykríknuť, no udržala sa. Musím rýchlo odísť. Videla ešte ako vzali krv tej nebohej ženy a čosi ním nakreslili na zem. Catherine sa prežehnala a pomaly otvorila dvere a vybehla hore schodmi do svojej izby. Srdce jej nepredstaviteľne bilo. Bola vystrašená. Rýchlo si ľahla späť do postele a čakala na úsvit.
Ráno sa Catherine rýchlo pozviechala z postele. Chcela sa rýchlo naraňajkovať, aby sa vyhla tete. Tá by si určite všimla že sa Catherine niečo stalo. Keď však vošla do jedálne jej teta tam už sedela. Mala rozpustené vlasy a azúrovo modré šaty. Pri nej sedeli akísi cudzí ľudia. Vyzerala veľmi spokojne a vyspato.
„Tu je moja neterka.“ Povedala s radosťou v hlase, keď uvidela Catherine. Catherine sa pousmiala.
„Dobre ráno teta“ Povedala
„Dobré ránko. Asi si sa nevyspala veľmi dobre. Vyzeráš čudne.“
„Je mi fajn teta. Naozaj.“
Raňajkovali bez slova. Naozaj nevedela čo svojej tete povedať. Cez deň veľmi nechcela zostávať v zámku. Celý deň sa prechádzala po okolí a rozmýšľala nad tým čo videla v noci. Žeby sa teta pridala do nejakého spolku? Musím všetko zistiť.
Po večeri si ľahla do postele a vzala si knihu do ruky. No nemohla vôbec čítať, musela premýšľať. Po chvíli však zaspala. Zo spánku ju vytrhol ženský výkrik. Vyšla z postele a načúvala. Počula rýchle kroky na chodbe. Vyšla na chodbu a počúvala či niečo nezačuje. Odrazu sa pri nej objavil bratranec Nicholas. Bratranec bol mladý muž asi vo veku Catherine. Mal štíhlu postavu a bol vysoký. Catherine videla vo svetle sviečky jeho antracitové vlasy a tmavohnedé oči. Ako veľmi sa podobal strýkovi.
„Čo sa stalo?“ Opýtala sa Catherine.
„Neboj sa, nič sa nestalo. Choď si ľahnúť do postele. Všetko je v poriadku.“
„Ale…“
„Žiadne ale. Pôjdeš hneď!“ Osopil sa na ňu a odišiel.
Catherine však do svojej izby nevošla, ale sledovala bratranca. Mieril k izbám zamestnancov. Vošiel do izby a nechal otvorené dvere. Catherine chvíľu tápala v tme, keďže si nevzala sviečku. Nakoniec prišla k dverám a nazrela dnu. Uvidela ženu ležiacu na zemi a všade bolo kopec krvi. Jej hrdlo bolo rozsápané. Bola to mladá slúžka. Myslela si, že bude zvracať. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Bude lepšie ak odíde. Nechcela aby ju niekto videl, preto sa rozhodla ísť po tme späť do svojej izby.
Na chodbách bola úplná tma. Nič nevidela. Hmatom počítala dvere aby nevošla do zlých dverí. Zrazu pocítila ako sa čosi pri nej šuchlo. Obtrelo sa to o jej nočnú košeľu. Kto môže chodiť po chodbe bez sviečky? Cítila ako sa jej krku dotýkajú studené ruky. Niekto alebo niečo sa perami dotýkalo jej krku. Nechcela kričať. Kolená sa jej podlamovali. Bola vystrašená. Zdola začula dupot nôh. Smerovali hore schodmi. Nech to bolo čokoľvek zľaklo sa to a odišlo. Catherine rýchlo vošla do svojej izby a zamkla.
Ráno bolo pochmúrne. Lialo ako z krhly. Všetci v zámku mlčali. Nikomu nebolo do reči. Catherine našla Annu v pracovni. Bola tam spolu s Nicholasom.
„Čo sa v noci stalo? Prosím povedzte mi to.“
Teta dvihla oči od papierov a oprela sa o operadlo stoličky. Vzdychla si.
„Čo ti mám povedať? Naša slúžka sa zamilovala a z nešťastnej lásky si podrezala hrdlo. To je všetko.“
„Nerob si preto starosti. Mala problémy už dávnejšie.“ Pridal sa Nicholas.
„Chcela by som odtiaľto odísť“ Povedala po chvíli Catherine
„Čože? Prečo? Naša pohostinnosť ti nestačí?“ Povedala teta urazene.
„Tak to nie je. Ja by som rada k ujom Geofremu do Paríža. Vždy som chcela vidieť Paríž.“
Teta sa postavila a oprela si dlane o stôl. „Sľúbila som tvojej matke, že sa o teba postarám. Si tu za trest. Alebo si zabudla? A teraz choď do svojej izby a zostaň tam až do večere.“ Povedala teta nahnevane a z očí jej sršali blesky. Catherine sa postavila a so slzami v očiach odišla do svojej izby. V noci spala veľmi nepokojným spánkom. Znova sa jej snívalo o zámku. Znova videla čiernu hmlu. Stála na kopci a dívala sa na to ako sa zámok prepadá. Vedľa nej stálo dievča v bielych šatách a taktiež sa dívalo na tú skazu. Catherine sa prebudila uprostred noci a zažmúrila do tmy.
Vstala z postele a rozhodla sa prezrieť si zámok. Niečo jej hovorilo, že sa tu musí poobzerať. Pôjde sa pozrieť do izby, kde zomrela tá nešťastnica. Zasvietila sviečku a vyšla von na chodbu. Zišla dole po schodoch. Nič nepočula. Pravdepodobne už všetci spia. Prišla k dverám, kde spala ta slúžka. Otvorila dvere. Na zemi bol fľak od krvi. Asi sa im ho nepodarilo vyčistiť. Uprostred malej izbietky bola posteľ. Catherine podišla bližšie k posteli a posvietila si na ňu. Nemohla uveriť vlastným očiam. Slúžka ležala v posteli. Ale vyzerala ako živá. Tvár mala svetloružovú. Čierne vlasy jej splývali na bielom rubáši. Rana na jej krku sa zacelila. Z hrdla sa jej dralo tiché chrčanie. Panebože, ona je živá! To predsa nie je možné. Znova začula kroky. Asi sem niekto ide.
Zhasla sviečku a vyšla na chodbu. Rozhodla sa, že sa vráti späť do svojej izby a všetko si dôkladne premyslí. Zrazu začula buchnutie dverí do salónika. Vošla do komory. Bola zvedavá kto v túto nočnú hodinu chodí po zámku. Nahmatala dieru v stene a pozrela sa dnu. Uvidela Nicholasa ako sa prehrabáva v zásuvkách. Asi niečo hľadá. Vtom k nemu pristúpila žena v bielom plášti. Catherine videla len jej chrbát a nevedela o koho ide.
„Ty?“ Povedal šokovane. “Veď ty si mŕtva. Videl som ťa umierať, “ Žena v plášti mu neodpovedala. Pristúpila k nemu a začala ho bozkávať. Najprv na tvár. Potom skĺzla k jeho krku. Catherine dobre nevidela, ale zdalo sa jej, že Nicholasovi tečie krv po krku až po košeľu. Počula ako sa znova otvorili dvere a vošla ďalšia žena v bielom rúchu. To predsa nie je možné. To je tá slúžka. Pristúpila k Nicholasovi a taktiež ho bozkávala na krk. Potom sa sklonila a bozkávala ho na zápästie.
Nicholasovo telo zrazu ochablo a dopadlo na zem. Tie ženy ho tam nechali a odišli. Catherine neskutočne bilo srdce. Nevedela čo má robiť. Bála sa ísť k Nicholasovi. Čo ak sa tie ženské vrátia? Musí ho ale zachrániť. Vošla do pracovne. Nicholas ležal na chrbte a jeho nevidomé oči sa upierali smerom k stropu. Bol mŕtvy. Jeho košeľa bola celá špinavá od krvi. Musí isť zobudiť ostatných. Rýchlo bežala k izbe tety a zabúchala. Začula šuchot papúč. Dvere otvorila rozospatá teta. Na sebe mala modrú nočnú košeľu.
„Čo je? Čo sa deje?“ Povedala rozospane a pritom si zívla
„Teta, ide o Nicholasa. Našla som ho ležať v pracovni.“
„Čože? Poďme rýchlo.“ Povedala teta a rozbehla sa smerom k pracovni. Keď pribehli k pracovni už tam bolo služobníctvo. Pravdepodobne začuli buchot. Teta sa hystericky rozplakala, keď uvidela svojho syna. Lokaj ju však odviedol preč aby jej dal niečo na upokojenie. Nicholasa položili na posteľ do jeho izby. Upravili ho, dali mu čistú košeľu a čakali na príchod lekára. Doktor White aj napriek pokročilej nočnej hodine prišiel rýchlo. Bol to starší, chudý muž a na hlave mal zopár sivých vlasov. Poobzeral si Nicholasa a potvrdil, že je mŕtvy.
„S takýmto niečím som sa ešte nestretol. Je to zvláštne. Žiadnu vonkajšiu príčinu tu nevidím. Až na tie dve rany na krku a na zápästí. Možno ho niekto otrávil. Ktovie. “
Na druhý deň ráno sa všetci stretli v kaplnke, kde sa modlili pri Nicholasovom tele. Bolo tam aj telo tej slúžky. Volala sa Elis. Bolo to čudné. Catherine sa zdalo, že ju včera videla v pracovni. A okrem toho, keď ju videla ležať v posteli bola ako živá. Nicholasov pohreb určili na nasledujúci deň. Chceli to čím skôr. Pochovali ho do rodinnej hrobky, ktorá sa nachádzala len niekoľko metrov od domu. Slúžku pochovali v drevenej debne do zeme pri lesíku. Všetci smútočný hostia sa potom zhromaždili v jedálni, aby sa najedli. Nikomu však do jedla nebolo. Po obede sa všetci potichu vytratili do svojich izieb.
Catherine nemohla celú noc spať. Vedela, že sa tu deje niečo čudné. Je tu nejaký vrah alebo vrahyne? Sedela na okne a dívala sa von na blízke jazero. Tú noc bolo v zámku ticho. Nepočula ani len kroky. Chcela si už ísť ľahnúť spať, keď blízko rodinnej hrobky zazrela postavu. Bol to muž. Bola tma takže nevedela rozoznať kto to je. Videla ako sa k mužovi pridali dve ženy v bielom. Videla ako sa postavy smiali a tancovali. Jedna ženská postava sa rozbehla k bráne. Do vnútra sa asi nedostane, keďže je zavreté.
No po chvíli uvidela ako za sebou vlečie nejaké telo. Catherine v tme skoro nič nevidela. Videla len ako sa všetci traja skláňajú nad telom. Nohy sa jej neuveriteľne triasli. Bola v šoku. Po chvíli sa spamätala. Musím niečo urobiť. Musím tej osobe pomôcť, nech je to ktokoľvek. Ale ako? Spomenula si, že v pracovni videla meč. Ten používal ešte jej prastarý otec. Strýko sa o ten meč vždy s úctou staral. Nemohla už ďalej čakať. Vyšla na chodbu a zamierila do pracovne. Tentoraz si so sebou nevzala sviečku. Nechcela pútať pozornosť. Vošla do pracovne. Na stene nad krbom visel meč. Jeho rukoväť bola zlatá a posiata drahokamami. Catherine vyskúšala oceľ. Prešla prstom po hrote. Okamžite jej začala z prsta tiecť krv. Meč bol hrozne ťažký. Chvíľami si myslela, že ho neudrží.
Pomalými krokmi smerovala k nádvoriu. Videla, že tie tri bytosti sú už na nádvorí. Ako sa tam dostali? Veď je zamknuté. Počula chichot tých dvoch ženských. Chcela ísť smerom k telu ale telo pravdepodobne zostalo vonku a dvere sú zamknuté. Videla ako tie tri osoby sa k nej pomaly približujú. Rýchlo sa schovala do kúta pri dverách do stajne. Bola tam úplná tma. Nemohli ju vidieť. Čakala kedy sa tie bytosti rozdelia. Troch naraz by nezvládla. Naraz sa jedna bytosť odpojila. Zostal len muž a žena. Videla ako žena prešla popri nej k stajniam. Ako to, že si ju nevšimla? Bytosť v bielom plášti vošla dnu do stajne. Zo stajne sa ozýval hrozný dupot a erdžanie koní. Niečo ich vystrašilo. Cathrine vošla do stajne a uvidela ako žena stojí v strede stajne a díva sa na ňu. Kone nepredstaviteľne dupotali a kvílili.
„Čo si zač?“ Opýtala sa Catherine. No žena jej neodpovedala, ale pristúpila bližšie. Mala jemnú ružovkastú pleť a dlhé vlasy po pás. Bola nádherná. Jej pery boli krvavočervené. Usmiala sa a ukázala dve ostré očné zuby. Catherine bola zdesená. Upíri? Ale veď to je len legenda. Bodnutie mečom by jej nič neurobilo. Musím jej odseknúť hlavu. Držala v ruke meč a ruky sa jej hrozne potili. Pot jej vyrazil aj na čele.
„Tak poď, pošlem ťa do pekla.“ Zakričala Catherine a zdvihla meč nad hlavu. Meč bol ťažký, ale podarilo sa jej seknúť. Žene rozťahala hlavu. Tá začala kričať. Jej krik bol neznesiteľný, piskľavý a hlasný, až to Catherine trhalo ušné bubienky. Jediným sekom odťala úbohej stvore hlavu. Krv striekala na všetky strany a telo padlo k zemi. Catherine sprudka dýchala. Musí nájsť ďalšie beštie. Vyšla von na nádvorie, ale nič nevidela a nepočula ani smiech.
„Sú to upíri, určite šli do obytnej časti hľadať obete. Musím ísť tam.“ Šepkala si pre seba. V obytnej časti bolo ticho. Zamierila smerom k spálňam. Bola tma a znova tápala v tme. Na chodbe na hornom poschodí však začula dva hlasy. Šepkali si nejakým neznámym jazykom. Rukoväť meča pevne držala v rukách. Celá rukoväť bola mokrá a šmýkala sa. Snažila sa ísť za tými hlasmi, ale mala pocit, že ich neustále počuje z inej strany. Zacítila ako jej za chrbtom niekto stojí a dýcha jej na krk. Dych bol rýchly a studený. Chcela sa rýchlo otočiť a seknúť mečom, ale bolo neskoro. Zacítila ako ju ľadová ruka chytila za krk. Po chvíli sa jej niečo ostré zapichlo do krku a niečo teplé jej stekalo po krku. Bol to príjemný pocit. Dokonca cítila mravčenie v podbrušku. Po chvíli jej telo ochablo a dopadlo na zem.
Catherine sa začala pomaly prebúdzať. Nesmelo otvorila oči. No nič nevidela. Tam, kde ležala bola hrozná tma. Snažila sa poobzerať okolo seba. Spozorovala, že je v kaplnke. Ležala na niečom veľmi tvrdom. Nad sebou videla sochy svätých. Zistila, že leží na katafalku. Bože, ale veď ja nie som mŕtva. Museli sa pomýliť. Ja žijem. Pôjdem teraz do svojej izby a zajtra im poviem, že to bol len zlý sen. Pomaly vstala a šuchotala sa smerom k dverám.
Jej izba bola nedotknutá. Určite to všetko bol len zlý sen. Musím sa pozrieť do zrkadla ako vyzerám. Podišla k zrkadlu a pozrela sa doň. To čo uvidela ju šokovalo. Ona sa tam nevidí! Ona v zrkadle nie je. Čo to má byť? Sadla si na posteľ a rozplakala sa. Tento zlý sen ešte neskončil. Chcela sa už prebudiť. Zrazu zacítila hrozný hlad. Bola hladná akoby nejedla celé veky. No nebolo to jedlo na čo mala chuť, ale čerstvá krv. Prešla si jazykom po zuboch a zacítila ostré očné zuby. Som naveky prekliata. Som mŕtva a zároveň živá. Je zo mňa beštia. Môžem len dúfať, že ma raz niekto tohto prekliatia zbaví. Vtom sa otvorili dvere do izby a vošla slúžka Elis. Mala stále ten istý biely rubáš. Zasmiala sa.
„Vitaj medzi nami, čakajú ťa s nami celé veky života. Určite si už hladná.“ Catherine pokývala hlavou na znak súhlasu. Nasledovala Elis až k dverám izby, ktorá patrila jej tete. Elis otvorila dvere. Teta spala tuhým spánkom. Hlavu mala na vankúši a potichu odfukovala. Elis k si k nej ľahla do postele. „Tak poď.“ Pokývala Elis hlavou smerom k tete Anne.
„Viem, že by sme to nemali robiť, keďže ona nás stvorila. Ale čo keď sme také hladné.“ Catherine si spomenula na večer, keď sem prišla a ten desivý rituál. Pristúpila k tete z druhej strany pobozkala ju na tvár a z chuťou sa pustila do jej krvi. Jej krv bola teplá a sladká. Ako nektár z rajskej záhrady. Cítila ako ožíva, ako sa vďaka krvi stáva silnejšou. No niečo sa v jej čiernej duši pohlo. Nechce takto žiť naveky, sať druhým krv a premieňať ich na beštie. Jej nové ja sa bilo s tým starým. Spomenula si čo raz čítala o upíroch a urobila rozhodnutie.
„Už musíme ísť. Za chvíľu je tu úsvit. Musíme sa skryť.“ Povedala Elis. Catherine rýchlo vyšla von na nádvorie a sadla si na lavičku.
„Čo to robíš? Ty sprostaňa, chceš zomrieť?“ Počula Catherine krik z diaľky. Áno, radšej umrieť ako žiť polovičný, prekliaty život. Nikdy som nechcela žiť naveky. A ani ubližovať ľuďom, ktorých mám rada. Uvidela ako sa k nej blížia ranné slnečné lúče. Pomaly sa slnko blížilo k lavičke, kde sedela. Posledný krát uvidela slnko. Nemala strach. Vedela, že slnko je pre ňu vykúpením. Lúče ju začali príjemne hriať na tele, no zrazu ju začali čoraz viac páliť. Pálila ju celá tvár aj telo. Mala pocit, že horí. Zrazu sa celá rozsypala na jemný prach, ktorý odfúkol vietor.
Článok o upíroch si môžete prečítať TU