Sir William sedel na koni a z kopca sa díval na skazu mesta. Bol to silný, vysoký muž v stredných rokoch s havraními vlasmi po ramená a čiernymi očami. Na sebe mal striebornú zbroj. Čierny plášť mu vial vo vzduchu. Na ňom sa vynímal znak jeho rodu – líška. Pomaly cválal smerom k mestu Ur- haven. Z miesta, kde kedysi prekvitalo veľkolepé mesto je teraz ruina. Bolo to tajomné mesto. Len málo ľudí sa dostalo za jeho opevnenie, preto sa o ňom všeličo rozprávalo. Rôzne tajomné chýry sa niesli krajinou. Pravdivé aj nepravdivé. Jedno však bolo isté, obyvatelia boli striktne proti novému kráľovi. Búrili sa proti nemu, proti jeho krutovláde a mamonárstvu. Kráľ Adalbert poveril svojho najvernejšieho sluhu, sira Wiliama, aby mesto dobyl a zrovnal zo zemou.
Vzduchom sa šíril nepríjemný zápach spáleného mäsa. Čiastočky popola a prachu sa vírili vo vzduchu ako snehové vločky. Dusný a horúci vzduch ho pálil na tvári. Wiliam bol veľmi unavený. Tri dni mesto obliehali, až kým sa im nepodarilo prelomiť bránu a vojsť dnu. V sprievode svojich najvernejších vošiel do mesta ako nový pán. Všade sa povaľovali mŕtve telá. Niektoré úplne zhorené, iné mali na tvári výraz zúfalstva a bolesti. Pri zhorenom trhovisku stretol Gregora, svojho dvorného panoša a dá sa povedať, že aj najlepšieho priateľa. Bol to malý ryšavý muž s pehami a drobnými nosom. Ako všetci, ktorí boli verní siru Wiliamovi, nosil strieborné brnenie.
„Môj pane.“ Uklonil sa jeho dvorný panoš „Mesto je úplne zničené. Nikto neprežil. Ani len zvieratá. Nemôžem si pomôcť, ale mám z neho veľmi zlý pocit. Je tu niečo ťaživé a tajomné.“
Sir William stále sedel na koni a zvrchu sa díval na svojho verného sluhu. „Toto mesto mi teraz patrí či sa ti to páči alebo nie. Znova ho vybudujeme. Bude mocné ako predtým a bude slúžiť kráľovi Adalbertovi. Ja budem novým pánom Ur- havenu. Vybudujem z neho to najväčšie a najbohatšie mesto.“ Odpovedal William a obzeral sa okolo seba. „Teraz bude najlepšie ak si toto mesto prezrieme.“
„Nie je veľmi čo pozerať. Všetko ľahlo popolom, až na hrad, žaláre a pivnice. Rozkázal som vojakom, aby hrad nechali na pokoji tak ako ste si to želali. Vaši ľudia vošli dnu a všetkých zabili.“
„Tak sa poďme pozrieť na moje budúce sídlo.“
Wiliam popchol koňa a vybral smerom k hradu. Hrad tvoril palác a dve vysoké veže. Za bránou sa nachádzali dve nádvoria so studňou. Mal štyri poschodia a bol postavený z toho najvzácnejšieho kameňa dovezeného až z ďalekých krajín. Vo vnútri sa nachádzali mramorové podlahy a nábytok z cédru a ebenu, vykladaný zlatom a striebrom.
„Toľko bohatstva. Určite sa tu nachádza veľké množstvo zlatých mincí a drahokamov.“ Povedal Wiliam. „Obzrieme si to tu. Ty choď dole do pivníc a žalárov. Ja prezriem komnaty.“
Gregor sa uklonil a vybral sa mramorovým schodiskom smerom dole, k žalárom. Dvere do väzenia boli otvorené. Bola tam tma. Zapálil fakľu a vošiel do tmy. Jednou rukou hmatkal vlhké a slizké steny. Vzduchom sa šíril zápach rozkladajúcich sa tiel. Niekto pravdepodobne popravil väzňov tesne pred útokom a nechal ich tam. Mreže ciel boli otvorené. V nich ležali mŕtvoly niekoľkých mužov. Niektorí už mali nafúknuté tváre. Postupoval ďalej chodbou. Vstupoval do čoraz väčšej tmy. Ani nevedel prečo, ale mal čoraz väčší strach. Ruky sa mu triasli a na čele mu vystúpil pot.
„Ck-ck-ck-ck.“ Začul Gregor zvláštny zvuk za sebou. Neustále sa opakoval. „Ck-ck-ck.“ Vzduch okolo neho oťažieval. Cítil ako mu niečo dýcha na krk, ako niečo pri ňom stojí a pozoruje ho. Zrazu sa okolo jeho brucha niečo omotalo. Akoby to bol konár stromu, ktorý ožil. Držal ho pevne. Pochodeň mu vypadla z ruky. Gregor lapal po dychu, srdce mu šlo vyskočiť z hrude. Nič nevidel. Mal pocit, že sa každú chvíľu pomočí. Snažil sa vytiahnuť svoj meč z pošvy, ale nešlo to. Obluda ho stále pevne držala. Pravú ruku mal zaseknutú v chápadle toho stvorenia.
Na tretí pokus sa mu podarilo vytiahnuť pravú ruku. Dlaň sa mu hrozne potila a šmýkala po rukoväti meča. Hlasne vzdychal a slzy sa mu tlačili do očí. Rameno tej obludy mu čoraz viac sťahovalo brucho. Nakoniec pevne uchopil rukoväť, vytiahol zbraň z puzdra a jediným švihom odsekol chápadlo. Stvorenie piskľavo zarevalo a utieklo do tmy. Počul len vzďaľujúce sa cupitanie. Gregor si vydýchol. Nohy sa mu stále triasli a brucho ho hrozne bolelo.
Nemohol sa spamätať. Neustále bol v strehu ak by sa náhodu obluda vrátila. Chvíľu premýšľal a potom vybehol smerom hore, do obytnej časti. Hľadal sira Williama. Chcel mu všetko porozprávať. Našiel ho v spálni bývalého pána. William si práve prezeral vzácne zväzky, ktoré tu bývali majitelia zanechali. Tí ležali v posteli a vyzerali akoby len spali. Okolo nich bola červená kaluž. William sa tváril nechápavo. Nerozumel o čom to jeho panoš rozpráva.
„Hmmm, a vieš určite, že sa ti to len nezdalo?“
„Viem čo som videl. Tam dole je nejaká obluda. Zovrela mi brucho a zdvihla zo zeme. Musí byť veľmi silná. Určite by ma zabila keby sa mi nepodarilo včas vytiahnuť meč a odseknúť jej chápadlo. Potom s piskotom utiekla.“ Hovoril Gregor zadychčane.
„Chápadlo hovoríš? Chceš povedať, že dolu je nejaká chobotnica?“
„Pane, ja neviem čo to je, ale jedno viem isto. Je to nebezpečné. Mal som veľké šťastie.“
„Dobre, verím ti. Zavolaj ostaných mužov! Pôjdeme sa tam pozrieť.“
Piati rytieri v strieborných brneniach, na čele so sirom Wiliamom, zišli dole do väznice. V jednej ruke držali fakľu a v druhej meč. Postupovali tmavou chodbou. Smrad zatuchliny a rozkladajúceho sa mäsa bol čím ďalej tým horší. Telá sa rýchlo rozkladali. Niektoré už boli bez tváre. Snažili sa udržať dávenie. V bruchách im bublala žlč a snažila sa dostať von. Na konci chodby sa nachádzali mosadzné dvere. Boli otvorené. Za nimi sa nachádzala ďalšia chodba s množstvom dverí.
„Niečo nám škrípe pod nohami. Ako škrupinky od vajec.“ Zašepkal Jonathan, vysoký svalnatý rytier.
„To nie sú škrupinky od vajec, ale rozbité lebky. Je to zvláštne. Prečo by tu niekto zahadzoval rozbité lebky?“ Zašepkal sir William. „Rozdelíme sa. Každý z nás vojde do jedných dverí. Ak by sa niečo stalo alebo by ste niečo videli zakričte.“
Wiliam vošiel do miestnosti plnej vody, ktorá mu siahala po členky. Jediné čo počul bolo čľapkanie jeho nôh. Bolo tam vlhko a chladno. Vo vode plávalo niečo čo vyzeralo ako kúsky kože a vlasy. Zrazu sa zastavil lebo počul ďalšie kroky vo vode. Boli jemné akoby po vode cupitalo dieťa. Rýchlo sa otočil, ale nič nevidel. Vo svetle fakle videl len malých pavúkov behať po stene. Vydýchol si.
„Aaaaaa.“ Začul Wiliam krik z vedľajšej miestnosti. Rýchlo vybehol von. Na chodbe sa zrazil s Jonathanom. Pribehli aj ostatní. Vbehli do miestnosti odkiaľ bolo počuť výkrik. Rytier Levin ležal na znak na zemi s rozpaženými rukami. Jeho oči sa dívali na strop. Bol mŕtvy. Na krku mal dve bodné rany. Jeho rozcuchané blond vlasy sa zafarbili na červeno.
„Čo sa mu stalo?“ Šepkal Gregor.
„Netuším. Niekto mu na dvakrát prebodol krk. Musel to byť, ale veľmi tenký nôž, meč alebo skôr ihlica. Ešte som niečo také nevidel.“ Povedal Jonathan a kľakol si k mŕtvemu mužovi. Bol smutný. Levina poznal od detstva. Bol to statočný rytier a dobrý priateľ.
„Teraz ho nechajme tu, potom ho pochováme. Najprv sa musíme zbaviť toho tvora čo to spravil. Prezrieme si ďalšie miestnosti. Už sa nerozdelíme. Je to bezpečnejšie ak budeme spolu.“ Povedal Wiliam a dodal: „A buďte opatrní.“
Po týchto slovách vošli do kruhovej miestnosti. Na kamennej podlahe bol nakreslený kruh. V strede mal bod, ktorého vychádzalo protiľahlých šesť čiar smerom k okraju kruhu.
„Uhh, nejaký divný kult.“ Povedal Jonathan sarkasticky. „Stavím sa, že títo ľudia…“
„Pssst, počujete to?“ Prerušil ho Wiliam. Všetci sa započúvali. Bolo počuť len ck-ck-ck. .“Niečo sem ide. Pripravte sa.“
„To je tá potvora čo ma skoro dostala. Viem to určite. Počul som ten istý zvuk predtým ako ma chytila.“ Šepkal Gregor a hlas sa mu triasol.
Všetci vytasili svoje meče. Nič však nevideli. Počuli len zvuk prichádzajúci z chodby, ktorý sa neustále približoval. Stáli vedľa seba a ustupovali smerom k stene. Wiliam pomaly podišiel k dverám. Videl veľký tieň ako sa približuje. Smrdel ako skazené vajcia. Srdce mu prudko bilo, z čela mu kvapkal pot. Čakal na vhodnú príležitosť zaútočiť.
Jonathan, ktorý zostal stáť pri stene zrazu pocítil škubnutie na nohe. Niečo ho pevne chytilo za nohu a potiahlo. Spadol na zem a udrel si tvár. Celé líce mal doškrabané a z hlavy mu tiekla krv. Kričal. Niečo ho pevne držalo a ťahalo smerom k otvoru k stene. Jonathan ryl prstami do zeme. Zodral si nechty aj brušká prstov. Neustále kričal o pomoc a kopal nohami. Ostatní ho chytili za ruky a snažili sa mu pomôcť, ale stvorenie bolo silnejšie. Po chvíli sa Jonathan stratil v malom otvore v stene. Jeho krik zrazu utíchol. Prišli o ďalšieho dobrého priateľa a schopného bojovníka.
„Nech je to čokoľvek musíme to za každú cenu nájsť a zničiť.“ Povedal William rozčúlene a vzal si zo steny fakľu. „Ktovie, kde ten otvor ústi. Možno smerom von z hradu.“
Gregor sa zamyslel. Spomínal ako mu sir Wiliam zachránil život v námornej bitke. Boli na lodi a jeden z nepriateľov ho sotil do vody. Sir neváhal a skočil za ním. Je na čase mu to oplatiť. Veľmi sa bál, ale jeho lojalita a poslušnosť prekonávali aj ten najväčší strach. Možno nájde tu vec a zničí. Jeho pán tak bude môcť pokojne spávať v tomto hrade. Ak zomrie, tak odíde ako hrdina.
„Pôjdem do tej diery. Pôjdem za tou obludou.“ Zahlásil Gregor po chvíli rozmýšľania. „Možno len tak môžeme zistiť s čím máme dočinenia. Vy choďte do ďalších komnát. Ja to zvládnem.“
Wiliam bol dojatý odvahou svojou verného panoša. „To nemôžem dovoliť. Si ešte mladý a môj najvernejší služobník a priateľ. Čo by som bez teba robil.“
„Prežili sme už veľa bitiek. Nikdy vám nezabudnem, že ste ma zachránili. Teraz chcem zachrániť ja vás. Je to moja povinnosť.“
„Tak dobre.“ Povedal Wiliam a objal svojho pomocníka. „Veľa šťastia.“ Gregor sa otočil, ľahol si na zem a vliezol do otvoru v stene. Po niekoľkých minútach počuli len hlasný, bolestivý výkrik. Siru Wiliamovi sa tlačili slzy do očí. Musel sa však premôcť. Prišiel o toho najlepšieho a najvernejšieho sluhu.
„Poďme ďalej Simon.“ Povedal Wiliam smutne. „Musím pomstiť Gregora nech to stojí čo to stojí.“
„A čo ten otvor v stene? Tam predsa ta beštia odišla.“
„Je tam asi veľmi malý priestor na boj. Ani Gregor to nezvládol. Nájdeme inú cestu.“ Simon bol menší, územčistý muž s tmavou pleťou a vlasmi strihanými na ježka. Ten len nemo prikývol. Vošli do komnaty plnej zbraní. Boli tam meče, kuše aj luky. Celá komnata bola vyzdobená zlatými reliéfmi s erotickými motívmi. Položili pochodne do podstavca a prezerali si drahé zbrane.
Nevšimli si, že nad ich hlavami sa niečo hýbe. Na strope bolo kopec pavučiny, ktorá stiahla až po zem. Po pavúčej sieti pomaly zišiel pavúk. Bol veľký ako mastif, čierny a mal šesť chlpatých nôh, ktoré boli zakončené veľkým pazúrom. Zúrivo klepal klepietkami. Odrazu začal útočiť. Švihal nohami a snažil sa rytierov zasiahnuť. Obaja s ním obratne bojovali. Pavúk sa bránil nohami a hádzal na nich lepkavú pavučinu. Tú však mečom rýchlo prerezali.
Beštia jedným ťahom schmatla Simona a krúžila ním vo vzduchu. William chcel preťať tej potvore rameno, ale bolo príliš vysoko. Zúrivo pískala a čím ďalej tým silnejšie sťahovala Simonovi brucho. Ten lapal po dychu. Cítil ako mu praskajú rebrá a zapichujú sa mu do pľúc. Teplá krv mu stekala dole bradou. Nezmohol sa ani na posledný výkrik. Poslednú myšlienku venoval Williamovi a prianiu, aby ho pomstil a zabil tú potvoru. Tá zdvihla druhé rameno a odtrhla mu pažu. Všade striekala jeho krv. Nakoniec jeho nevládne telo hodila o stenu.
Wiliam zostal sám proti nepriateľovi. Snažil sa sekať do nôh, ale bez úspechu. Pavúk sa rýchlo uhýbal. Wiliam pomaly ustupoval. Na stole uvidel modrý prášok v sklenenej nádobke, ktorý sa používa ako výbušná zmes. Vzal si nádobku a hodil ju do pavúka. Tá sa rozprskla na jeho hlave. V tej chvíli Wiliam hodil fakľu do hlavy tej potvory. Hlavohruď sa ihneď rozprskla na všetky strany. Čierna krv a orgány ostriekali steny komnaty.
Vydýchol si. Je po všetkom. Dokázal to. V miestnosti už ostala len jedna fakľa. Tá veľmi slabo osvetľovala miestnosť. Už si ju šiel vziať, keď uvidel ako mu po ruke behá malý pavúčik. Rukou po ňom plesol a zhodil ho na zem. Po chvíli sa vyrojili ďalšie dve pavúky. Boli o čosi väčšie a behali mu ruke. Pozrel sa na zem a uvidel stovky pavúkov ako mieria k nemu. Snažil sa dupať po zemi, ale márne. Malé potvorky mu vošli pod nohavice a smerovali hore ku krku a tvári. Hrýzli ho. Hrozne to pálilo.
Snažil sa ich silou mocou striasť. Bolo ich čoraz viac a viac. Niektoré maličké ako zrnko pšenice, iné obrovské ako dlaň. Cítil ako ho žerú za živa. Ako z neho odlupujú kožu a ako sa na ňom hostia. Dostali sa všade. Do vlasov, do úst, do uší. Tie najmenšie pavúčiky sa dostali aj očí. Vchádzali do tela všetkými otvormi. Kričal a hádzal sebou. Vedel, že sú to jeho posledné chvíle. Za niekoľko minút za zrútil nevládny k zemi a pavúky ho zasypali. Po pár hodinách z neho zostala len kostra.
Gregor sa pomaly začínal preberať. Ležal na zemi. V ústach cítil krv. Mal vybitých niekoľko zubov. Zrak sa mu začínal rozostrovať. Spomínal si, že liezol tým otvorom. Bol plný polámaných kostí, ktoré sa mu zapichávali do celého tela. Videl dokonca Jonathanovo telo. Bolo rozkúskované na niekoľko častí. Vedľa neho ležali jeho črevá. Keď vyšiel von dva obrovské pavúky ho napadli a chceli zabaliť do pavučiny, ale on sa bránil, kričal. Zakaždým sa mu podarilo mečom preseknúť pavučinu.
Nakoniec ho jeden zdvihol do vzduchu a hodil s ním o zem. Asi si myslel, že je mŕtvy tak ho nechal na pokoji. Okolo neho bolo úplné ticho. Nachádzal sa v obrovskej miestnosti s mramorovou podlahou. Dookola boli stĺpy, ktoré držali veľkú kupolu. V strede stál oltár a na ňom veľká socha ženy. Tvár mala nádhernú, dlhé vlasy boli rozviate. Pod bruchom mala pavúčie bruško a šesť nôh. Gregor sa postavil na nohy a snažil sa nájsť východ. Srdce mu prudko bilo. Bol celý spotený. Hlava ho strašne bolela. Premýšľal, kde sú jeho spoločníci a či ešte žijú.
Za sebou začul šuchot nôh. Našťastie svoj meč nestratil a pomaly sa otočil. Za nim stála pavúčia kráľovná. Bola taká krásna ako tá socha, až na to že mala upírie zuby, ktoré na neho cerila. Všimol si hlavne jej veľké, nahé prsia. Vydávala kvílivý zvuk. Najprv sa na neho dívala a potom zaútočila svojimi nohami. Neustále nimi švihala. Syčala pri tom a prskala. Gregor vyskočil na oltár a snažil sa ju zasiahnuť. Pavúčia kráľovná šikovne uskakovala a naďalej švihala nohami. Zranila Gregora na paži odkiaľ sa mu začala valiť krv. Ale nevzdával to.
Kráľovná sa rozohnala. Gregor však stihol uskočiť. Zasiahla sochu a tá sa rozbila kúsky. Rytier hádzal kúsky rozbitej sochy do kráľovnej. Zranil ju na tvári a tým jej privodil ešte väčšiu zúrivosť. Všimol si, že nad nimi je balkón a pod ním zástava. Priskočil k zástave. Obluda sa spamätala a blížila sa k nemu. Rýchlo vyliezol hore po zástave na balkón. Tam už na neho nemohla. Čakal až sa priblíži bližšie k balkónu. Stvorenie sa postavilo rovno pod balkón a vyzeralo, že premýšľa. Neustále kvílila a prskala.
„Čo si to za pavúka, že nevieš vyliezť hore.“ Zakričal z pľúc. Lomcovala ním zúrivosť. V živote nevidel nič odpornejšie.
Gregor neváhal a zoskočil rovno na ňu a zabodol jej meč priamo do hlavy. Kráľovná zrevala a hádzala sebou. Vydávala zo seba piskľavý zvuk až sa nakoniec zložila k zemi.
Víťaz si prezeral porazeného nepriateľa. Po chvíli sa zrútil k zemi vedľa nej. Bol už veľmi zoslabnutý. Stratil veľa krvi. Pomyslel si, že sa musí vzchopiť a nájsť sira Wiliama. Z posledných síl sa postavil na nohy a tackal sa preč.
Gregor vyšiel z komnaty von. Rukou si pridržiaval krvácajúce rameno. Šuchotal sa chodbou, ale už nevládal. Sadol si k dverám vedúcim do žalára. Bol vyčerpaný. Videl ako po ňom lezú pavúčiky a ako ho hryzú. Cítil ako mu lezú po rukách a nohách smerom hore. Púšťali doňho svoj jed. Celé telo ho pálilo. Pomaly sa mu zatvárali oči. Už nevnímal okolo seba nič len temnotu. Keď sa prebudil, bol znova v tej komnate, kde zabil kráľovnú. Jej telo tam už nebolo. Bol tam len on – nový pavúčí kráľ.