Adam pomaly otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Bol v stane. Zvuk, ktorý ho zobudil patril kuvikovi, malej sovičke s prenikavým hlasom. Neustále kuvikal: „kwiff-kwiff“ Okrem malej sovičky nebolo nič počuť. Úplné ticho, také ticho až ho to desilo. Akoby sa všetko naokolo chcelo pred tým hlasom schovať. Všetci v stane tvrdo spali. Rozhodol sa vyjsť von a ponaťahovať sa lebo bol celý dolámaný. Vonku povieval teplý vetrík, ktorý ševelil lístím. Obklopovala ho tma. Skoro nič nevidel, len v diaľke zazrel malé svetielko.
Vyzeralo ako svetlo baterky. Lenže nikto z partie to byť nemohol, keďže veštci tvrdo spali v stane. Prebúdzala sa v ňom zvedavosť. Chcel zistiť čo je to za svetlo.
Pomaly kráčal hustým porastom, keď ho niečo poškrabalo na ruke. Cítil ako ho rana štípe a krváca. Veľmi sa zľakol. Srdce mu búšilo a prerývane dýchal až do chvíle, kým si neuvedomil, že to bolo len tŕnie. Aj keď sa mu uľavilo, mal pocit, že je to zlé znamenie a mal by sa vrátiť. Začal mať zimomriavky a desivý pocit, že vo vzduchu je niečo čo si nevie vysvetliť. Akoby v tej tme číhalo nejaké zlo. Niečo ho však stále ťahalo za tým blikajúcim bodom.
Vietor sa po chvíli dvihol a tma desivo zhustla. Nevidelo skoro ani na krok. Viedol ho len malý plamienok a jeho túžba dozvedieť sa čo to je. Vyzeral ako plameň sviečky, ako knôt trčiaci zo zeme. Keď podišiel bližšie svetlo zhaslo. Pocítil sklamanie. Jeho námaha bola zbytočná. Po chvíli sa však objavilo o niekoľko metrov ďalej. Úporne premýšľal čo má robiť. Zdalo sa mu riskantné ísť ďalej, ale nemohol si pomôcť. Niečo ho poháňalo vpred. V diaľke počul kuvika. Zdalo sa mu akoby ho svojou piesňou posmeľoval. No keď sa priblížil k svetielku znova zmizlo.
Hovoril si: „Stoj čo stoj musím zistiť čo to je.“
Už si zúfal lebo svetlo neustále mizlo a znova sa objavilo na inom mieste. Odrazu sa jeden plameň zväčšil a ostal na mieste. Pomaly k nemu naťahoval ruku, ale keď sa ho dotkol plamienok zmizol a on sa zakolísal a spadol. Okamžite ho zaliala studená voda z jazera. Chcel sa vytiahnuť von, ale niečo ho chytilo za nohu a ťahalo dole. Trepotal rukami a nohami. Cudzia ruka ho stále držala a nechcela pustiť. Cítil ako sa mu do úst dostáva voda. Celý život sa mu premietal pred očami. Kričal, plakal a cítil beznádej.
Vtom začul ako niečo veľké skočilo do vody. V tej chvíli ho neznáma ruka pustila. Už prestával vnímať, keď zacítil, že ho niečo začalo ťahať von z jazera. Bol to kamarát Ján, ktorý ho začul kričať. Aj Ján sa zobudil na hlas kuvika. Adam hlasno zakašľal. Ďakoval Jánovi aj bohu, že ho zachránili. Spolu sa vrátili do stanu a Adam všetkým vyrozprával svoj neuveriteľný príbeh. Všetci neveriacky krútili hlavou a jeden z nich povedal: „Asi si stretol bludičky.“
„Bludičky?“ Odpovedali všetci zborovo.
„Sú to duše zosnulých, ktoré ťa chcú priviesť k sebe na druhý svet. Ukazujú ti cestu. Kuvik je ich verný sluha.“
Ján zamyslene povedal: “Počul som veľa príbehov o tomto mieste. Vraj tu niekoľko ľudí zomrelo. Utopili sa v tom jazere.“
Tej noci už nikto nevyšiel zo stanu. Kuvik neustále spieval svoju pesničku a lákal ich hľadať cestu z ktorej už niet návratu.