Gejša (芸者) bola v iných kultúrach, ako napríklad v Európe vnímaná ako prostitútka. U väčšine ľudí je bohužiaľ takto vnímaná dodnes. Toto ponímanie vzniklo počas druhej svetovej vojny, kedy americkí vojaci si v Japonsku zháňali ženy, ktoré boli za peniaze ochotné ponúknuť svoje telá a domnievali sa, že ide o prostitútky.
V skutočnosti to boli umelkyne. Zabávali bohatých mužov, hrali na šamisen (japonská gitara s troma strunami), rozprávali príbehy alebo tancovali. Prvé zmienky o gejšiach spadajú do 17. storočia. Paradoxne boli zo začiatku gejšami muži, až neskôr túto úlohu prevzali ženy. Koncom 19. storočia už nemohli chýbať na žiadnej významnej udalosti. Sprevádzali bohatých mužov a robili im spoločnosť.
Gejšami sa stávali veľmi malé dievčatá. Mali zväčša od troch do desiatich rokov. Išlo najmä o siroty alebo deti veľmi chudobných rodín, ktoré ich predali. Okija, čiže domov pre gejše si ich následne adoptovala. Platila im stravu a vzdelanie. Ak sa stali gejšami tieto dlhy museli okiji splácať. Ak nie mohli si to odpracovať ako slúžky.
Chodili do špeciálnych škôl, kde sa učili tancovať, hrať na hudobné nástroje, učiť sa čajovým obradom alebo rozprávať príbehy. Najprv sa z nich stali učnice tzv. maia. Okolo pätnásteho roku života podstupovali tzv. mizuage, čiže rituálnu stratu panenstva. Panenstvo sa dražilo. Mohli uzatvárať sesterské putá so staršou gejšou, ktorá na ňu dohliadala. Ak bola gejša veľmi úspešná, vedúca okije ju mohla adoptovať. Znamenalo to, že po jej smrti sa stane novou vedúcou. Takisto si mohla nájsť svojho danna. Znamenalo to niečo ako milenecký vzťah, ktorý mohol trvať aj niekoľko rokov. Danna jej bohato platil a kupoval dary. Ak mala gejša šťastie tak ju mohol bohatý muž vyplatiť a vziať si ju za manželku.
Ako vyzerala gejša
Čo sa týka oblečenia nosili spravidla hodvábne kimono s kapsovitými rukávmi, ktoré bolo bohato zdobené a pripevňované sponami. Pod prsami sa uviazal obi čo bol opasok, ktorý sa viazal na chrbte. Slúžil na zakrytie sponiek, ktoré držali kimono pokope. Uzol na obi bol zložitý a musel sa vypchávať vypchávkami. Ak bol správne uviazaný vyzeral ako batoh. Obi zväčša nosili len učnice. Dospelé gejše mali oveľa jednoduchšie oblečenie pretože potrebovali podtrhnúť svoju postavu. Gejša sa nemohla obliecť sama keďže obliekanie bolo komplikované. Vždy jej niekto musel s obliekaním pomáhať. Odev navyše veľmi ťažký a učnica sa musela v ňom učiť chodiť. Kimono dopĺňali sandále na vysokej platforme.
Vlasy a účes
Účes bol taktiež zložitý a finančne dosť nákladný. Vlasy sa umývali len raz do týždňa a voskovali, aby účes držal. Ešte pred prvou návštevou kaderníka sa museli naučiť spať na špeciálnom podstavci- takamukara aby sa im nedeformoval účes a vydržal čo najdlhšie. Neskôr začali gejše používať parochne. Vlasy si zdobili kvetmi alebo strapcami.
Tvár si natierali bielym make-upom. Na okrajoch hlavy, pri vlasoch si pleť nenatierali, aby dávali najavo, že je to maska a muž túžil zistiť čo sa pod maskou skrýva. Ústa boli silne červené a maľované do tenkých liniek, keďže v Japonsku boli tenké pery ideál krásy. Obočie a oči si zvýrazňovali čiernou linkou.
Gejša dnes
Kedysi pracovalo v Japonsku tisícky gejš. Pred druhou svetovou vojnou sa Japoncom krátil voľný čas a zvýšil sa dopyt po efektivite, takže bohatí páni už nemali čas na spoločnosť gejš. Počas vojny mnoho miest, kde pracovali zaniklo a tým pádom zanikali aj okije. Dnes ich je len niekoľko stoviek. Platia si ich najmä bohatí turisti, no bežne ich už na uliciach nestretávame.
V roku 2006 vyšla na Slovensku kniha Pamäti gejše od spisovateľa Arthura Goldena. Recenziu ku knihe nájdete tu
Na motívy knihy vznikol film Gejša. Viac o filme sa dozvieš tu